Jeden pohľad z mnohých

Niekedy už človek naozaj nevládze ísť ďalej. Myslí si, že prišiel o všetko, stratil nádej a nechce už žiť. Nielenže si zatvára oči, aby nevidel trápenia tohto sveta, ale zatvára aj svoje srdce. Je to zrejme tá najvhodnejšia cesta pre neho v tejto situácii. Nevidieť, nevnímať, necítiť, nemilovať. Svet je jedna veľká a čierna machuľa.

Uzatváraním seba samého pred okolím človek stráca svoje poklady. Či už je to rodina, priatelia, ale hlavne Boh. Stráca kontakt, je ovládaný súčasnou dobou (PC, TV, party, alkohol, ...). Namiesto konverzácie s práve tými, čo mu kedysi dávno pomáhali a on im, dáva prednosť samote a uzavretosti. Vidí len to, ako ľudia všetko ničia.
Dôveruje len sebe, na nikoho sa nespolieha, nikomu neverí a pritom vieme,
že dôvera je ten najkrajší dar, aký môžeme dostať od toho druhého.

Zabúdame sa zastaviť a vnímať. Možno je to aj naša vina, my pri toľkom vyťažení nedokážeme pomaly pomôcť sebe a nie to ešte iným. Myslíme si, že to najhoršie za dnešný deň bol zmeškaný autobus alebo päťka v škole.
Zabúdame na priateľov a pri tom všetkom si ani neuvedomíme, že stačí maličkosť. Možno len úsmev alebo objatie. Tento skutok dokáže zmeniť niekomu celý deň.

Ak však chceme niekomu pomôcť zmeniť nielen jeden deň, už nebude stačiť len úsmev, ktorého čaro pominie tak rýchlo ako vzniklo, ale je potrebné siahnuť hlbšie. Otvoriť si oči a obetovať kúsok svojho voľného času pre rozhovor s Bohom. Modlitba, ktorú môžeme darovať niekomu, kto ju práve teraz potrebuje. Na jednej strane sa môžeme opäť stretnúť s Bohom a na druhej vieme, že modlitba zachraňuje niekoho smutnú dušu. Boh predsa nikdy nezabúda na nás a naše prosby.

Odmenou pre nás samých bude pokoj v našom srdci, ak si dokážeme uvedomiť, že práve modlitba uzdravuje a lieči. Nič predsa nejde samo. Preto priložme ruky k dielu a zachraňujme, ak nie skutkami, tak aspoň slovami. Smile