Vianoce bez Ježiša?

 

Vykladali tovar do regálov. Zaujímavý rozhovor predavačiek v samoobsluhe sa nedalo nepočuť. „Traja králi aj pastieri... čosi tu však chýba,” konštatovali, prezerajúc si sadu čokoládových vianočných figúrok. „Chýba tu Ježiš. Mohli ho tam dať. Prečo tam nie je?” rozmýšľali. Naozaj, medzi vianočnými figúrkami postava Ježiša chýbala. Bol to závažný nedostatok výrobcov — alebo, naopak, zámer svedčiaci o ich kvalitách?

Vianoce bez Ježiša — je niečo také vôbec možné? Súčasné trendy svedčia, že svet ich také chce. Práve také sa mu páčia — užívať, jasať, veseliť sa. Nechce počuť o práci na sebe, o okresávaní nánosov egoizmu vo svedomí. Chce kolísať Dieťa, ale nechce počuť slová dospelého muža, Božieho Syna, jeho nároky a požiadavky...

Sme perfektne vianočne naladení ako interiéry našich bytov. Odmietame však vnímať, že aj najpôvabnejšia krása môže byť iba rituálom, romantikou, prázdnym zvykom. Ale skutočný hlad a smäd ostáva napriek plným stolom. Darčeky na hraniciach finančných možností, štedrovečerný stôl s menu, v ktorom nesmie nič chýbať, všetko musí byť stopercentnej chuti, vône a akosti... A ak sa niečo nepodarí, vybuchujeme na seba ako silvestrovské ohňostroje — plní hnevu a zlosti, že ten druhý čosi pokazil. Domček z karát. Bez Ježiša. Chtiac-nechtiac to pripomína perfekcionizmus farizejov, až bolestne poviazaných záplavou príkazov, ktoré musia byť bezpodmienečne zachované.Tých, ktorých Kristus kritizoval...
Obdivovala som istú rodinu, ako na Štedrý deň všetko zvládli — byt žiaril čistotou, z kuchyne sa šírili lákavé vône... „A na spovedi ste boli?” opýtala som sa mimochodom. „Nestihli sme,” odpovedali v rozpakoch. Nemohla som sa zbaviť tiesnivého pocitu, že uzimený Ježiš sa na tú dokonalosť pozerá iba cez okno. Zasa ho kdesi nepustili dovnútra. Do ľudského vnútra.

Pre ozajstné Vianoce však nemusí stačiť ani prítomnosť Ježiša. Teda takého vo forme čokoládovej figúrky. Vianoce nie sú vtedy, keď zložíme z políc zaprášené betlehemy, vystavíme drevené Jezuliatko a vytvoríme mu strhujúce kulisy. Je to krásne, ale tu sa všetko iba začína.

Možno výrobcovia čokoládových vianočných figúrok uvažovali o tom, aké sú tie ozajstné Vianoce. Možno po takých úvahách sa rozhodli nevytvoriť figúrku Jezuliatka, aby nám chýbal a aby sme ho hľadali. V ľuďoch vedľa seba i sami v sebe. Aby sme sa nedopustili osudnej chyby spred 2 000 rokov, keď tí podstatní ostali pred dverami. Aby sme nevyplytvali všetku energiu na upratovanie, nákupy a ubíjajúce prípravy jedného romantického, folklórneho či tradicionalistického večera...
Žiadne imitácie skutočného Ježiša nenahradia. Ježiš chce rozžiariť betlehemskú hviezdu v našich očiach. Chce sa narodiť v našich srdciach. Z lásky a pre lásku. Aby sme prežili ozajstné Vianoce. S ním.

 

JANA VÍZNEROVÁ/Kat. noviny,  krátené