Staré dvere, treba ich vyhodiť. Sú popraskané a na nič súce... Alebo predsa??? Pripomínajú mi „ju“. Starkú, ktorá si svoj život „utužovala“ pivom.

Bývala v lese, v chalúpke, ktorú našiel len ten, kto dobre hľadal. Bola to chatrč s hlinenou podlahou a s pecou, v ktorej horel oheň. Pri kamenno - drevených stenách stála stará kanapa, stôl, dve stoličky. Na stole zopár starých fotografii a nad dverami bol zavesený kríž. Na toto všetko sa pozeralo cez okienko slnko a občas aj človek, ktorého tam priviedla zvedavosť.

Bol jesenný deň. A ja som s kamarátkou šla na prechádzku. Mali sme sedemnásť a rozumu toľko, že by sme mohli rozdávať... Všetci boli nuly, ale my, my sme boli „hviezdy".

Ani sme nezbadali, že naozaj svietime. Mali sme bledé bundy a predierali sme sa pomedzi stromy, pretože sa nám akosi podarilo zísť z lesného chodníka... S ponáhľajúcimi sa hodinkovými ručičkami sa začala strácať naša odvaha a vystriedal ju strach zmiešaný s ostražitosťou.

Otočili sme sa na každé šuchnutie, na každý vrzgot... veď, čo ak je niekde v našej blízkosti diviak alebo iná zver...

Zrazu sme obe zvýskli. Stála pred nami ona - nebojácna starena s ruksakom na pleciach a s palicou v ruke. Svojou veľkou baterkou nám svietila priamo do očí...

Pozdravili sme. Aj ona. Pozvala nás do svojej „chatrče", sľúbiac, že keď sa občerstvíme, vyprevadí nás na cestu... veď sme boli „iba" 20 minút od dediny.

Neprotestovali sme. Inú možnosť sme ani nemali.

Vošli sme a na naše prekvapenie sme videli, ako si starká vyťahuje z ruksaku pivo.

„Teta, a nechceli ste si kúpiť radšej chlieb?"- spýtala sa kamarátka. „Nechcela." Znela stručná odpoveď a po nej nasledoval štrngot starých šálok. O chvíľu sme už všetky tri sedeli za stolom...

„Pálenka, nie je moja kamarátka..."-snažila sa nás vyviesť z omylu. „Viete mám tri deti, ale nebola som dobrou mamou... Raz som dávala viac jednému, potom druhému, a potom tretiemu, a tak si začali závidieť... Môj starý mi vždy hovoril, aby som to nerobila, ale ja...? Môjho starého to trápilo, až jedného dňa ho trafil šľak a žiadni doktori mu už nemohli pomôcť."

Vzala do rúk starú ošúchanú fotografiu a pokračovala: „To on ma naučil piť pivo. Vždy ho nosil z krčmy a hovoril, že ním si utužuje zdravíčko. Každý večer sme si sadli, popíjali a vyprávali sa. Káral ma a hovoril, aby som deťom potajomky nič nedávala!!! No, ja som sa mu smiala...." Odmlčala sa. Poobzerala som sa po chalupe.

„Starká, a kde sú vaše deti?" „Jáj, moja," nasledoval dlhý povzdych. Tie majú svoj život a hoci bývajú len 20 kilometrov odtiaľto, už ma nepoznajú. Vyhodili ma, a tak som si našla, toto tu... moju chalúpku. Odsúdili ma, nepotrebujú ma. Ale ja viem, že môj starý by mi to nikdy nespravil. Vždy by mi opakoval, čo mám a čo nie... Keby sa tak čas mohol vrátiť. Nesmiala by som sa... poslúchla by som.... Vždy som chcela, aby ma mal niekto rád, a tak som si myslela, že ak dám niektorému z mojich detí viac, ono si ma k sebe vezme, keď budem stará... Ale teraz viem, že môj starý mal pravdu, láska sa nedá kúpiť..."

Ostalo ticho. Presiaknuté bolesťou a skúsenosťou. Túžiace vrátiť čas... No nedalo sa.

Museli sme ísť. Starena bez slova vzala baterku a kráčajúc popred nás svietila nám na cestu. Poznala ju. Kým my dve - zrazu „nesmelé" a naplnené strachom „že zbabreme život" sme kráčali za ňou...

Prišli sme do svojho cieľa. Osvetlená dedina a ešte kde tu hlasy susedov. Rozlúčili sme sa. Poďakovali. Boli sme rady, že sme stretli ju - „ženu, ktorú vyhnal život do hory". Jej bolesť a následne aj návštevy u nej počas slnečných dní, nás naučili veľmi veľa...

Za starými dverami jej chalúpky bol napísaný príbeh utrpenia, ktoré sa nikdy nevzdávalo...

Starí ľudia sú pre nás darom!!! Majme odvahu vôjsť za ich dvere... aj keď sú staré....
(mb)