Blahorečenie - Svätorečenie

 

Blahorečenie a svätorečenie nejakej osoby najvyššou cirkevnou autoritou Svätým Otcom sa uskutočňuje vyhlásením, že táto osoba bola po svojej smrti spasená. Znamená to, že dosiahla cieľ, ktorý je nádejou pre nás ostatných, čo ešte žijeme na tejto zemi. Blahorečenie vždy predchádza svätorečeniu, čiže tí, ktorých si uctievame ako svätých, boli po svojej smrti najskôr vyhlásení za blahoslavených.

 

Blahorečiť znamená povoliť verejné uctievanie osoby, ktorá zomrela v povesti svätosti. Pred samým aktom blahorečenia sa vykonáva procedúra riadená normami, ktoré na tento účel vydal Svätý Otec a Kongregácia pre kauzy svätých. Ide v nej o skúmanie života a diela osoby a o dokazovanie jej mučeníckej smrti alebo hrdinského stupňa čností. Dokazovanie sa deje v dvoch fázach:
  1. najprv sa zhromaždia všetky dostupné materiály, ktoré pozostávajú zo spisov a svedectiev o živote na území diecézy, kde osoba zomrela. Táto fáza má názov diecézna fáza procesu blahorečenia;
  2. potom nasleduje odoslanie zhromaždených materiálov na Kongregáciu pre kauzy svätých, kde prebehne druhá, tzv. rímska fáza skúmania.
Po jej skončení, ak sa dokáže mučenícka smrť osoby alebo veľmi vysoký stupeň čnostného života, tzv. hrdinský stupeň čnosti, Svätý Otec vyhlási osobu za blahoslavenú. Od vydania rozhodnutia Kongregácie pre kauzy svätých, ktorým sa dovoľuje začať diecéznu fázu skúmania života osoby, dostane kandidát na blahorečenie titul „Boží služobník“.

Osobitný proces ďalšieho skúmania života a predovšetkým dokazovania prítomnosti zázraku, ktorý sa stal na príhovor blahoslavného, je cestou k vyhláseniu človeka za svätého.

Rozdiel medzi blahorečením a svätorečením možno vidieť najmä v tom, že blahorečením Svätý Otec povoľuje verejnú úctu k blahoslavenému v konkrétnej diecéze, inštitúte zasväteného života alebo spoločnosti apoštolského života, zatiaľ čo pri svätorečení ide o nariadenie verejného uctievania svätca pre celú Cirkev.

 

KN 43/2010