Odpustiť stojí niekedy viac námahy, ako postiť sa

 

Pri ďalšom pôstnom zamyslení uvažujeme o sile odpustenia a trpezlivosti. Kto odpúšťa blížnemu, očisťuje sám seba, rastie. ODPÚŠŤA SPOLU S BOHOM

 

Okrem kresťanov nikto nehlása, že Boh miluje človeka a že ho miluje ako prvý. A pritom všetko stojí na tejto pravde. Ona je hybnou silou všetkého. Slová však nestačia. Treba byť pripravený trpieť ako Ježiš a odpustiť tomu, kto nám ubližuje. Kresťanstvo je náboženstvo odpúšťania. Silne o tom svedčia naši bratia, ktorí sa stali obeťami nenávisti a násilia, ale verejne odpustili tomu, kto im veľmi ublížil. A urobili to s pokorou, lebo uverili v lásku. Vydali nádherné svedectvo o Kristovi, že jeho láska, ktorú nám ukázal na kríži, je vďaka jeho duchu stále možná a je dokonca jediná, ktorá môže na svete naozaj čosi zmeniť. Pretože mení svedomia.


Ja nič proti nemu nemám, ale...
Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame... prednášame denne v modlitbe. Možno tak často, že si už ani neuvedomujeme dosah Ježišových slov. Vieme, že máme odpúšťať. A možno si aj myslíme, že odpúšťame. No neuspokojujeme sa sami so sebou?
Žijeme v sieti vzťahov, rodinných, spoločenských, politických, medzinárodných, cirkevných, kde sa nedá vyhnúť tomu, aby sme nikdy nezranili toho druhého. Sused suseda, brat brata, manžel manželku, otec syna, syn otca, nadriadený podriadeného a naopak, nevesta svokru, svokra nevestu, Slovák Maďara, biely čierneho... Koľko našich vzťahov je však poznačených neodpustením. „Ja nič proti nemu nemám, ale...“ Predovšetkým platí, že odpustenie previnení sa priamo dotýka každého z nás. Evanjelium ponúka návod: nech slnko nezapadá nad tvojím hnevom; keď ideš pred oltár, pomer sa najprv so svojím bratom. Aby sme však vedeli naozaj druhému odpustiť, sami si musíme uvedomiť, že sme hriešni a potrebujeme odpustenie. Kto si myslí, že je bez hriechu, klame sám seba, hovorí svätý Pavol.
Chyby druhých zvyčajne hodnotíme z pozície sudcu či nestranného pozorovateľa. Vidíme chybu, jej vážnosť, poznáme zákony, ktoré chránia ľudí. Ak súdime spravodlivo, musíme čin odsúdiť. Predstavme si však úplne inú situáciu. Tým, kto sa dopustil chyby, som ja sám. Odpustiť dokáže iba ten, kto si aj sám pripustí, že na prvom mieste potrebuje odpustenie.
To má dôsledky na chápanie sviatosti zmierenia v Cirkvi, ale i na postoj jednotlivcov k ostatným ľuďom. Cirkev si uvedomuje, že potrebuje odpustenie. Bez odpustenia by nebola Cirkvou. V skutočnosti rastie stálym odpúšťaním hriechov, prijímaním hriešnikov do svojho stredu. Chybná je predstava, že spoločenstvo Cirkvi tvoria len dokonalí ľudia, kde sa každý musí najprv očistiť a potom môže vstúpiť do Cirkvi. V Cirkvi prebieha ustavičný proces očisťovania, jedni očisťujú druhých, jedni robia pokánie za druhých. V tom je jej dynamizmus.
To, čo sa deje v Cirkvi vo veľkom, platí v malom pre každé kresťanské spoločenstvo. Ak sa v rodine vyskytne bolestné nedorozumenie, láska jednotlivých členov ho prekoná odpustením. Pokoj srdca plynie z istoty, že sa mi odpustilo, tak ako aj ja odpustím iným. Rodina je škola odpúšťania. Jej model si odnášame do života. Rodič je prvým príkladom odpúšťania. Netreba vždy slová. Deti vidia, ako sa rodičia správajú voči sebe navzájom, k druhým i k deťom. Nie je hanba, ak si rodič pripustí vlastnú chybu a prizná ju pred partnerom či dokonca pred dieťaťom. Väčšina z našich hriechov sú totiž previnenia voči najbližším.


Bez odpúšťajúcej lásky sme len pokrytcami
O odpúšťaní hovorí nasledujúca skúsenosť: „Vyrastala som v rodine, do ktorej prirodzene patrili aj starí rodičia. Spomínam si na krásne detstvo v kruhu veľkej rodiny. Starý otec bol vášnivý rybár a hubár a na staré kolená aj záhradkár. Chodievali sme na spoločné výlety do prírody. Pamätám si na jeho zvláštny humor. Niekedy ma dohnal až k slzám. Mali sme radi starých rodičov. Až oveľa neskôr som sa dozvedela, že starý otec bol alkoholik a v mladosti pripravil nejednu ťažkú chvíľu manželke i deťom. Moja mama však o ňom nikdy zle nerozprávala, chránila náš detský svet, no zároveň aj dôstojnosť dedka a náš obraz o ňom. Vždy nám zdôrazňovala: Veľká láska zakrýva množstvo hriechov.“
Niekedy sa zdá, že je nemožné stále odpúšťať, trpezlivo znášať príkorie. Niektorí kresťania nedokážu bez šomrania zniesť trpkosti zo strany istých osôb. Tvrdia, že pre pokoj treba s nimi ukončiť vzťah. Bez odpúšťajúcej lásky sme však len pokrytcami. Hoci by sme aj celý majetok rozdali na almužny, hoci by sme aj denne boli na svätej omši a prijímali Oltárnu sviatosť. Bez odpúšťania, bez trpezlivosti v súžení nepokročíme v láske. Niekedy si myslíme, že v odpúšťaní je čosi ponižujúce. Každá urážka totiž vzbudzuje chuť pomstiť sa. Myšlienka na pomstu však človeka znepokojuje. Zožiera mu organizmus zvnútra. Pripletie sa ku každej inej myšlienke. Zlo, ktoré prenikne do srdca, sa dá odstrániť iba odpustením. Ten, kto neodpustil, sa nedokáže ani v pokoji modliť. Veď hriechy proti ľuďom idú aj proti Bohu. Ten, kto prosí o odpustenie, sa pokoruje, žiada druhého o milosť. To je však vyvážené druhou stránkou. Kto odpúšťa blížnemu, dostáva sa vyššie, očisťuje sám seba, rastie. Odpúšťa spolu s Bohom.

 

Mária M. KN