VY TEDA BUĎTE DOKONALÍ, AKO JE DOKONALÝ VÁŠ NEBESKÝ OTEC. (Mt 5,48)


Kategorický Pánov príkaz, a predsa ho málokto vzťahuje na seba. Ako keby bol adresovaný iba niektorým vyvoleným, ktorí  „majú na to“.

 

Pre mnohých z nás termín dokonalý znamená, že dokonalý človek sa musí stále dokonale modliť a meditovať, musí sa vždy dokonale ovládať, nesmie sa nikdy pomýliť, je nadmieru ochotný, obetavý, nevyčerpateľne trpezlivý, hravo zvládne každé pokušenie, nepozná skleslosť a znechutenie atď. A tak človek, ktorý denne klesá a zlyháva, ani sa nepokúša o dokonalosť a odsúva tento príkaz na rehoľníkov a kňazov,  ako na špeciálne talentovaných. V dnešnej dobe sa termín svätý chápe ako niečo odtrhnuté zo sveta.

V našej dobe to sotva znamená žiť na stĺpe alebo v pustovni, vzorom svätosti je sám Ježiš Kristus a vrcholom je jeho golgotský kríž. Ale ku každému vrcholu vedie cesta a ako sa teda máme zachovať na tejto ceste?

Vždy sa môžu vyskytnúť nezdravé výstrednosti. Avšak, komu z nás nehrozí toto nebezpečenstvo. Kde je hranica odriekania? Kto sa však príliš pýta na hranicu odriekania, akoby sa pýtal, koľko si môže ešte ponechať pre seba. A tu jestvuje jednoznačná odpoveď -  toľko, koľko potrebuje, aby mohol čím lepšie slúžiť Bohu aj ľuďom.

Človek sa má snažiť zveľaďovať svoj život po každej stránke, získať viac prostriedkov a širšie možnosti. Nech by človek vynaložil akékoľvek úsilie, ostáva obmedzený  neprekročiteľnými  hranicami objektívnych aj subjektívnych daností. Od neho samého však závisí, komu tým všetkým slúži. Akú časť pre koho spotrebuje z toho, čo má k dispozícii. Čo teda v jeho živote rastie a čo sa scvrkuje: „ láska k Bohu“ alebo „láska k sebe“. Ak jedna láska rastie, je to na úkor druhej. Odčerpá z neprekročiteľnej kapacity prostriedkov viac, takže na tú druhú lásku ostáva zákonite menej. Či už času, záujmu, prostriedkov alebo síl. Napríklad, kto si chce zabezpečiť vyberanejšie jedlá, elegantnejšie oblečenie, exkluzívnejšie zariadenie, musí vynaložiť podstatne viac prostriedkov a stojí ho to aj viac času a námahy.

Ján Vianney jedol osliznuté zemiaky iste nie preto, že by mu chutili, alebo tým chcel krotiť svoju požívačnosť. Zrejme po šestnástich  hodinách spovedania nemal už ani času, ani síl postarať sa o niečo lepšie. Keby sa Matka Tereza pýtala, kde je hranica odriekania, bola by zrejme učila celý život dievčatá z lepších indických rodín zemepis. Miera jej odriekania je daná veľkosťou ochoty pomáhať. Sebe dopraje len toľko jedla, toľko spánku, toľko modlitby, aby vládala slúžiť.

To sú isté vrcholy. Ale k tým vrcholom nikdy nedospeje ten, kto stupňuje lásku k sebe. Kto  sa pýta, koľko si ešte môžem dopriať, aby som tým neohrozil svoju spásu.

Pán pochválil iba halier chudobnej vdovy, lebo to bolo všetko. On sa neuspokojí s ničím menším. To všetko môže byť naozaj len halier. Koľko v skutočnosti máme, vie posúdiť len Boh. Len on pozná presne kapacitu každého z nás. Len On vie, čoho sme v prítomnej chvíli schopní. Ak mu neodoprieme, hoci iba halier, ak sa nevyhovárame, že druhí nerobia ani toľko, že by sme hádam akurát teraz, akurát toto nemuseli, môže to byť pre ten okamih ozaj všetko. Možno je to prebdená noc, keď nemôžeme spať a namiesto rozčuľovania a nadávania sa prihovárame Bohu. Možno je to návšteva u chorého namiesto posedenia u kamaráta. Možno je to pohľad do  seba namiesto do susedovho súkromia. Možno je to pol dňa štúdia namiesto zháňania niečoho, čo nie je nutné. A raz, keď budeme umierať, môže to byť jediný vzdych. Lebo jediný vzdych dokáže urobiť aj zo zločinca svätca. A Bohu, hoci chce všetko, naozaj stačí jediný pohľad s láskou upretý smerom k Nemu. Lebo to je všetko. Svätosť znamená patriť Bohu, chcieť mu patriť, byť na ceste k tomu, aby sme mu bezvýhradne patrili.

Preto láska k sebe musí ustupovať láske k Bohu. Čo aj len o vlások. Len aby sa človek nepostavil opačným smerom!
Spracované podľa Victoria Montanu- Dom na skale