Švajčiarska garda (Coorte Elvetica)

Švajčiarska garda štátu Vatikán má dlhú históriu - nedávno, 22. januára 2011, oslávila 505 rokov. Pred piatimi storočiami zaznamenal pápežský kronikár do kroniky: "21. júna 1505 oznámil pápež Július II. Federácii švajčiarskych kantónov "Confederatis Superioris Alemanniae", že poveril Petra Hertensteina (von Hertenstein), cubiculario nostro, aby priviedol do Ríma 200 švajčiarskych vojakov, pro custodia palatii nostri". 21. januára 1506 ich prišlo do Ríma iba 150 (podľa niektorých zdrojov 120) pod vedením kapitána Gašpara von Silenen. Prešli cez Porta del Popolo a pokračovali na námestie svätého Petra, kde im Július II. udelil slávnostné požehnanie. Tento dátum a tento slávnostný vstup sú považované za oficiálne založenie útvaru "Coorte Elvetica".


Významným dátumom pre Švajčiarsku gardu je 6. máj 1527. V tento deň počas plienenia mesta Ríma Švajčiarska garda chránila pápeža Klementa VII. a prepravila ho bezpečne do Anjelského hradu. Na pamiatku tejto udalosti každý rok nový odvedenci Švajčiarskej gardy skladajú slávnostnú prísahu.

Slová prísahy predčítava vojenský kaplán: "Prisáham verne, oddane a úctivo slúžiť Najvyššiemu kňazovi Benediktovi XVI. a jeho legitímnym nástupcom a byť im oddaný zo všetkých svojich síl, obetujúc, ak je to potrebné, aj život na ich obranu. Tieto záväzky preberám aj vo vzťahu k zboru kardinálov počas uprázdneného pápežského stolca. Sľubujem veliteľovi a ďalšim predstaveným úctu, vernosť a poslušnosť. Tak prisahám! Boh a naši svätí patróni nech mi pomáhajú."
Každý rok prijíma Švajčiarska garda približne 30 nových členov. Je to pápežova osobná stráž, jej príslušníkmi sú v súčasnosti mladí Švajčiari od 19 do 30 rokov, slobodní, rímskokatolíckeho vierovyznania a vysokí aspoň 178 cm. Ďalej musia mať dobrú povesť a musia absolvovať braneckú školu vo Švajčiarskej armáde.

Už od XIV. storočia mnohí švajčiarski vojaci, spoločne s ďalšími cudzincami, boli v službách Svätej stolice, ako aj iných štátov. V XV. storočí sa o ich službe zmieňujú aj niekoľkí pápeži. Z pokusov, alebo regrutovania so súhlasom Federálnych štátov, alebo rôznych Švajčiarskych štátov, ktoré vykonal Sixtus IV. (1471-1484) je pamätný odvod z 21. januára 1480.

Ich bojovnú povesť poznal i pápež Július II., preto prišiel na myšlienku vytvoriť z nich vojenský oddiel. Ešte ako kardinál della Rovere zažil pokorenie zo strany Neapola, keď ho napadol a ovládol španielsky kráľ Ferdinand Aragonský. Júliusa II. priťahovala vojenská stratégia. Keď ho v roku 1503 zvolili za pápeža, bolestne si uvedomoval, že jeho krásne Taliansko, kolíska antickej kultúry, je ľahkou korisťou mocných susedov, najmä Francúzska a Španielska. Zorganizoval proti nim "svätú ligu", do ktorej získal Benátky i Švajčiarsko. Za jeho pontifikátu sa mu podarilo, najmä za pomoci švajčiarskych oddielov rozšíriť územie pápežského štátu až do Bologne, Parmy a údolia rieky Pádu.

V srdci Júliusa II. malo popri Bohu a vojenskej taktike miesto aj umenie. Obdivoval najmä Michelangela, ktorého pozval tvoriť do Ríma. Renesančným pápežom už nevyhovoval ako sídlo skromný lateránsky kostol sv. Jána a preto poverili architekta Bramanteho, aby vytvoril plán na stavbu nového veľkolepého svätostánku - Chrámu sv. Petra. Michelangelo navrhol impozantnú kupolu chrámu, vytesal nádhernú sochu piety, maľoval fresky Posledného súdu. Vo Vatikáne zanechal svoj maliarsky rukopis aj Raffael a ďalší umelci. Súčasťou nového sídla sa stala aj vycvičená Švajčiarska garda v modrej, žltej a červenej uniforme, ktorá chránila život pápežov i umelecké zbierky pred zlodejmi. Jej poslanie bolo v tom čase veľmi nebezpečné - išlo jej naozaj o život.

Španielsky cisár Karol V. vtrhol v roku 1527 do Ríma s vojakmi, ktorí tam 8 dní drancovali, znásilňovali mníšky, pálili a vraždili. Prístup do chrámu sv. Petra urputne bránila Švajčiarska garda, 147 jej príslušníkov zo 189 padlo na schodisku chrámu. V tom čase bol už pápežom Kliment VII., ktorému sa podarilo zachrániť holý život tak, že tajnou podzemnou chodbou (vyhĺbenou za pápeža Alexandra VI.) ušiel do Anjelského hradu. Spolu s ním sa tam zachránilo aj 42 švajčiarskych vojakov.

Vysoký počet príslušníkov Švajčiarskej gardy neskorší pápeži zredukovali na približne dnešných 100 mužov. Reorganizácia gardy bola vykonaná svätým Piom X. vydaním nových pravidiel 13. marca 1914. Podľa nich sa garda skladala zo 6 dôstojníkov (medzi nimi plukovník-veliteľ), jedného vojenského duchovného, 15 poddôstojníkov a 110 vojakov (halapartníci) - dobrovoľníkov vybraných zo švajčiarskych kantónov. Garda bola opäť reorganizovaná blahoslaveným Jánom XXIII. novými pravidlami, ktoré boli publikované 6. augusta 1959. Stanovovali, že garda sa skladá zo štyroch dôstojníkov, medzi nimi jeden plukovník ako veliteľ, jeden vojenský duchovný, 23 poddôstojníkov, 2 bubeníci a 70 strážcov z kantónov Švajčiarskej konfederácie. 5. apríla 1979, Ján Pavol II. zaviedol počet halapartníkov na 70 a celá garda mohla mať 100 členov. Listom zo 17. septembra 1998 Štátny sekretariát povolil zvýšiť počet členov gardy zo 100 na 110.

Kapitán-veliteľ s hodnosťou plukovníka, patrí do okruhu najbližších pápežových spolupracovníkov a je tzv. "gentiluomo" Jeho svätosti. Poručík a podporučík s hodnosťou majora sú "gentiluomini" Jeho svätosti.

Gardisti plnia predovšetkým úlohy pápežovej osobnej ochrany (chránili aj život Jána Pavla II., keď naňho zaútočil atentátnik Ali Agča). Jej význam sa však oproti minulosti zmenil - už neplní žiadne bojové úlohy. Švajčiarska garda, ktorá doteraz oblieka uniformu vo farbách rodu Medičiovcov (modrú, žltú a červenú) pokračuje v mnohostoročnej službe ochrany osoby pápeža pri verejných slávnostiach, stráži Apoštolský palác a vonkajšie brány Vatikánu. Jej členovia sú prítomní na všetkých liturgických slávnostiach v Bazilike sv. Petra, počas všeobecných audiencií a pri prijatí zahraničných hláv štátov a pod.

Spracované na základe materiálov zverejnených v časopise Slovenka a na internetových stránkach schweizergarde.org, vatican.va, tkkbs, valka.cz