Kresťan a reinkarnácia

Kto z nás má chuť a odvahu diskutovať s ľuďmi, ktorí sa hlásia k rôznym relatívne novým duchovným smerom (orientálneho alebo západného pôvodu), veľmi často narazí na otázku prevteľovania. Kto uznáva po tomto pozemskom živote ďalšie životy toho istého jedinca, ten vraj kráča s dobou, s tým sa dá hovoriť. Kto tvrdí, že človek prežíva na tejto zemi jediný ľudský život, ten je v ich očiach beznádejný tradicionalista, včerajší človek, neschopný viesť dialóg. Potrebné je si uvedomiť, že reinkarnačná koncepcia nie je záležitosťou jednotlivcov alebo nejakých izolovaných krúžkov ľudí. Objektívne zistené a exaktne vyhodnotené údaje ukazujú, že toto presvedčenie je silne zastúpené v populácii a že je intenzívne zastúpené aj medzi členmi kresťanských cirkví. Čo je teda reinkarnácia a do akej miery je v zhode s kresťanským učením


Vyjasnenie pojmov

Výrazy reinkarnácia a prevteľovanie majú vlastne kresťanský pôvod, a síce ako inkarnácia a vtelenie. To sú termíny na vyjadrenie zvesti, že sa Boh stal človekom. Prvé náznaky tejto interpretácie Ježiša Krista nájdeme už v Novom zákone. V Prológu k Jánovmu evanjeliu sa píše o Slove, ktoré bolo na počiatku u Boha a bolo Boh, že sa stalo telom (po latinsky: Verbum caro factum est, porov. Jn 1, 1-14).
Cirkev sa snažila v prvých storočiach svojho života rozvinúť tieto biblické náznaky do podrobnejšej náuky. Na prvých dvoch všeobecných snemoch formulovala vyznanie. Veta, ktorú poznáme v znení: Skrze Ducha Svätého prijal telo z Márie Panny a stal sa človekom, má už v latinskom znení výslovne formuláciu: Et incarnatus est de Spiritu Sancto ex Maria Virgine, et homo factus est. Myšlienku vtelenia ďalej rozvíjajú koncily v 5. storočí.

Výraz reinkarnácia by vlastne mal znamenať nové vtelenie Boha. Avšak tým, ktorí hovoria o reinkarnácii, ide o niečo iné. Predpokladajú, že stála časť ľudskej bytosti (átman, duch, duša, Ja a pod.) postupom času prijíma opakovaným zrodením na seba rôzne (iba ľudské alebo i iné) telá a zas ich v momente smrti odkladá. Vteľuje sa teda to, čomu v našom kultúrnom kontexte vo všeobecnosti hovoríme duša. Telo v tomto poňatí nie je dôsledkom prítomnosti a pôsobenia duše v hmote, ale čosi samostatné a hotové. Je to akoby schránka, ktorá môže prijať do seba dušu. Pod dnes už zaužívaným názvom reinkarnácia sa skrýva to, čo sa predtým možno vhodnejšie označovalo ako metempsychóza či sťahovanie duší. Napriek tomu budú niektorí obraňovať výraz reinkarnácia. Im totiž ide skutočne o niečo iné ako o inkarnáciu. Stály duchovný princíp človeka je pre nich v istom zmysle božský. Napríklad v hinduizme brahman ako božský princíp celku a átman (ľudský duch) sú totožné.
Pretože sa neráta vždy s trvalým (božským alebo čisto ľudským) duchovným princípom, ktorý sa „vteľuje“, bolo by vhodnejšie hovoriť o kolobehu životov alebo o transmigrácii.


Kresťanské chápanie jediného života

Kresťanské cirkvi všetkých vyznaní sú presvedčené, že človek prežije na zemi jeden ľudský život od narodenia (resp. počatia) do smrti a že ho čaká večný život v Božej blízkosti alebo večné zavrhnutie. Táto druhá možnosť pre niektorých z nás znamená definitívne zničenie, pre ostatných je to existencia vo vzdialenosti od Boha.


Reinkarnácia a Biblia

Kresťanská viera je odpoveďou na Božie oslovenie a výzvu. Záznam Božieho slova vidíme v Biblii. Posolstvo tejto knihy je pre kresťanov záväzné. Treba povedať, že podklady pre myšlienku opakovaných životov toho istého človeka vo Svätom písme nenachádzame. Ale občas niekto tvrdí, že aj vo Svätom Písme, v Novom Zákone, je možné nájsť miesta, ktoré hovoria o reinkarnácií.

Skutočne existujú dve miesta, ktoré sa niekedy uvádzajú na podporu reinkarnácie:

V rozhovore pri Cézarei Filipovej (porov. Mt 16, 13-20) učeníci hovoria Ježišovi, za koho ho ľudia pokladajú: jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní zasa za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov (v. 14). Predovšetkým je zrejmé, že tu evanjelista nič netvrdí o prevteľovaní. Iba tlmočí názory nejakých ľudí. Vyplývalo by z toho nanajvýš to, že niektorí z Ježišových súčasníkov verili na sťahovanie duší. To však nie je prekvapujúce. V helenistickej kultúre vyskytovalo reinkarnačné myslenie, aj keď nebolo masovo rozšírené. Okrem toho si pozorný čitateľ všimne, že Ján Krstiteľ je nedávno popravený Ježišov súčasník (porov. Mt 14, 9-14). Nemôže teda ísť o prevtelenie. Ľudia, ktorých názory tlmočia apoštolovia, si mohli myslieť, že Ján vstal z mŕtvych. O Eliášovi Židia verili, že nezomrel, ale vystúpil v ohnivom voze vo víchre do neba (porov. 2 Kr 2, 1-11). Mohol by sa teda nanajvýš vrátiť. Ján Krstiteľ sám odmietol mienku niektorých, že je Eliášom; pôsobí v duchu a moci Eliášovej (porov. Lk 1, 17). Jeremiáš bol podľa tradície ukameňovaný v Egypte. Aj on sa mohol podľa vtedajších predstáv vrátiť zo šeolu bez toho, aby išlo o znovuzrodenie.
V príbehu o uzdravení slepého od narodenia v Jánovom evanjeliu (porov. Jn 9, 1-3) sa tiež tlmočí mienka ľudí. Ak sa mal prípadne sám prehrešiť a byť potrestaný slepotou už od narodenia, možno predpokladali, že sa prehrešil pred narodením, teda v minulom živote. Nesmieme prehliadnuť, že Ježiš to výslovne odmieta spolu s ďalšou mienkou ľudí, že pyká za svojich rodičov.


K myšlienkam reinkarnácie mnohých ľudí možno priviedla pochybnosť nad tým, ako taký krátky pobyt na zemi, môže rozhodnúť o pobyte vo večnosti. Ale zároveň aj obava pred bolesťou a utrpením. Reinkarnácia však posväcuje utrpenie a spútava človeka do všeobecných a neosobných princípov a okrem toho, tento život z pohľadu reinkarnácie, determinuje život budúci. Naproti tomu kresťanstvo hovorí o Bohu, ktorý miluje človeka; ktorý prijíma človeka; odpúšťa mu jeho hriech; ktorý miesto trestu, sa rozhoduje pre lásku; a chce objať človeka.

prebrané internet