Prestaň ! Veď ja počúvam!

Po prázdninách... originálne deti, s originálnymi návykmi, presvedčené, že robia presne to, čo majú robiť. A že aj taká vec ako „počúvanie“ je naozaj „počúvaním“.
Chcete príklad?

Adam o niekoľko mesiacov pôjde do školy. A je presvedčený, že je veľký. Veď počúva... čo? alebo koho? Iba také malé zariadenie typu MP3... a možno, ak mu ho požičia sestra aj MP4 – počúva hudbu, správy /ako ocko/. Vyjadruje sa primerane veku, občas si povie aj : do.... zadnej časti tela, „slovenským spôsobom“. Jeho intenzita hlasu presahuje decibely všetkých detí v triede. Čo s tým????

Rodičia ponúkajú jednoduché riešenie: vytiahnuť mu slúchadlá z uší a „zhabať“ prehrávač značky MP3 alebo MP4. /vrátiť iba za odmenu/

No, myslím, že to nestačí... Rovnako deti ako aj my – dospelí (zvlášť rodičia a učitelia) by sme sa mali, a ja verím, že to aj robíme učiť počúvať... A nielen tak obyčajne, ale s porozumením.

O čo ide? O moc slova. Stráca sa, ak je tých „slov“ na nás veľa. Ak sa nedotknú nášho vnútra, ale ostávajú na povrchu a ak si ich vysvetľujeme po svojom.
Adam je presvedčený, že ak má na ušiach slúchadlá, je to dobré, pretože sa necíti byť sám /nemá rád ticho/ ale ani „neotravuje“ svojich rodičov.
Ale je to v skutočnosti to, čo potrebuje?

Dieťa v období predškolského veku pre svoj zdravý rozvoj potrebuje:

- komunikovať - hovoriť o tom, čo vidí, čo ho obklopuje. Spolu so slovami sa učí pomenúvať a prejavovať aj svoje pocity. Je to obdobie, kedy sa formujú začiatky empatie, dôležitej pre budovanie vzájomných vzťahov.

- počúvať iných– mať pri sebe správne rečové vzory, ktoré to, čo hovoria aj konajú. Učiť sa, že za slovom prichádza skutok. Je potrebné, aby opakovali hlásky, písmená, slabiky, aby počúvali rozprávky, správne intonované vety a učili sa v živom jazyku pomenúvať nálady, či postoje tých druhých.

- počúvať seba - vnímať to, čo bolí. To, čo je nepríjemné, i to, čo sa skrýva za radosťou. Rozumieť tlkotu srdca zo strachu, ale i z radosti.

- Vytvoriť si podmienky – pre počúvanie. Teda vhodné prostredie. Ticho. Uvedomovanie si svojich vlastných možností pre komunikáciu, nielen skrze hlas, ale aj pohladenie, buchnutie, či vzdych...

Ak obmedzíme komunikáciu na „Adamovský typ“ bude to pre nás jednoduchšie, ale ovocie, ktoré raz tento život prinesie bude tvrdé, kyslé a možno aj trpké....

Každý deň máme šancu začať počúvať a učiť sa umeniu byť načúvateľom nielen seba, ale aj iných.

Autor: Damiána