Dejiny kresťanstva sú po celé stáročia charakterizované tým, že Boží ľud často a rád putoval na rozličné miesta, nazývajúc ich posvätnými, či svätými miestami.

put_2008_18Niekedy sa však v pútiach môžu skrývať aj isté nebezpečenstvá a nejde len o nebezpečenstvá spojené s cestovaním, ale aj o iné, hlbšie nebezpečenstvá. Nebezpečenstvom sa môže stať napríklad to, že človek vnútorne prepája svätosť miesta, duchovnú svätosť s očakávaním aj vonkajšej, konkrétnej, viditeľnej svätosti - a potom môže byť niekedy sklamaný. „Čakal som to, alebo ono na svätom mieste a zistil som, že aj to miesto je len tak sväté ako každé iné miesto!“

V skutočnosti je celý svet posvätný, každé miesto je „miesto sväté“. Neexistujú viac, alebo menej sväté miesta, ktoré by mali svätosť sami zo seba. Svätosť miesta sa prejavuje, či uskutočňuje aj tým, ako ho človek duchovne vníma, ako prežije čas, ktorý na tomto mieste strávi, či sväto, alebo menej sväto. A preto existuje isté nebezpečenstvo sklamania z toho, že človek na mieste, ktoré nazýval posvätným, nenašiel tu svätosť ktorú očakával.

Všimnime si najprv vonkajšie znaky púte.krizova_cesta_put_2010_07

Aj dnes, aj napriek moderným dopravným prostriedkom, s púťou je predsa len spojená istá námaha. Človek sa musí odobrať zo svojho domova, niečo za sebou zanecháva. Je ochotný nechať to, čo pozná, nechať ten zabehnutý každodenný spôsob života a podujať sa na niečo nové.

Zvyčajne človek neputuje sám a teda ďalším znakom pútnika, či putovania je to, že pri púti sa vytvára spoločenstvo. Stačí si spomenúť na to, aké bolo dôležité vytvárať spoločenstvo práve v časoch, keď pre nás boli púte jednou z mála možností prejavenia žitej viery – a to najmä zoči voči tým spoločenským podmienkam, ktoré zatláčali do úzadia náboženský život. Na pútiach sme sa cítili akosi silnejší, na pútiach sme sa cítili byť časťou spoločenstva Cirkvi.

Pútnik je človek, ktorý si musí uvedomiť, že k životu potrebuje v skutočnosti dosť málo. Keď si má človek zbaliť kufor, či pripraviť cestovnú tašku, alebo v prípade pešej púte, keď si chystá batoh, tak sa naozaj sústredí len na to podstatné. A zistí, že naozaj, človek toho v skutočnosti až tak veľa nepotrebuje. A tak teda púť, putovanie, nás učí zmyslu pre podstatné veci.

Pútnik si uvedomuje, že sám všetko nedokáže. Je závislý od iných, počnúc tými, ktorí mu pripravili miesto, ktorí mu na tejto púti pomáhajú, ktorí ho očakávajú, teda, že každý z nás ku svojmu životu potrebuje aj iných.

Pútnik si je vedomý aj toho, že k cieľu sa napreduje etapami. Nič sa nedosiahne hneď a naraz. Na jednotlivých etapách musí putujúci prekonávať vždy nové a rôzne prekážky, musí sa na nich občerstvovať, aby dosiahol vytúžený cieľ.

Toto sú teda vonkajšie znaky púte a putovania.

Ak hľadíme na duchovný rozmer púte, tak si uvedomujeme, že na duchovné putovanie je potrebné vynaložiť námahu, duchovnú námahu, ktorá častokrát nie je o nič menej náročná ako vonkajšia námaha. Každý z nás vie, ako veľa sa musíme namáhať, aby sme čo len niečo málo zmenili v našom duchovnom živote k lepšiemu.

put_2008_16Pútnik málokedy kráča sám. Nedošiel by do cieľa. Obrazom duchovnej púte je aj Cirkev, ktorá putuje spoločne, ktorá vytvára spoločenstvo, v ktorom si navzájom jednotliví putujúci pomáhajú.

Pútnik putuje po etapách. Náš duchovný život a život Cirkvi sa tiež odohráva v etapách, v etapách slávenia Cirkevného roka, obdobia posvätných časov. V etapách slávenia jednotlivých sviatostí, ktoré sprevádzajú všetky fázy a stavy ľudského života.

Putujúca Cirkev si uvedomuje potrebu sústrediť sa na podstatné, na to, čo je bytostné. Sme ľudia, ktorý veria v to, že život má akýsi zmysel. Hľadanie zmyslu nášho putovania je dôležitou životnou otázkou, pred ktorou však mnohí utekajú, alebo ktorú si možno ani radšej nekladú.

Kresťan by mal byť človekom, ktorý chápe a verí, že naše životné putovanie má zmysel. Že tu nie sme náhodou, že na ceste nekráčame sami a že tá cesta má istý konkrétny cieľ. A tým konkrétnym cieľom nie je Rím, Jeruzalem, či Compostella. Skutočným cieľom je Boh. Najistejšia cesta, ktorá vedie k nemu, vedie cez toho, ktorý o sebe povedal, „Ja som cesta pravda aj život“, cez Ježiša Krista.

Hovorí sa, že všetky cesty vedú do Ríma. Platilo to vtedy, keď naozaj Rím bol centrom impéria. Z neho vychádzali a v ňom sa schádzali všetky cesty. Všetky cesty však v skutočnosti vedú nie do Ríma, ale vedú k tomu, ktorý je Cesta, Pravda a Život. K tomuto cieľu každý nakoniec príde. Avšak niekto sa tam môže dostaviť bez prípravy s prekvapením, že vlastne o cieli tejto cesty nevedel, alebo môže ísť do cieľa tejto cesty pripravený na splnenie toho očakávania, ktoré ho sprevádzalo počas celého jeho putovania.

My kreťania veríme, že náš život má zmysel a že má aj konkrétny cieľ. Tento cieľ chceme neustále hlbšie spoznávať v spoločenstve ostatných putujúcich, vedomí si závislosti jeden od druhého, vedomí si aj toho, že na ceste ku Kristovi potrebujeme v prvom rade otvorené srdce a až potom všetko ostatné a že každá vynaložená námaha stojí za to.


Arcibiskup Cyril Vasiľ SJ, (krátené)