Nezaťažuj Ježiša ...

Patrím presne k tým ľuďom, čo dávajú tisíc záväzkov a dodržia možno zopár. Zaručene je nás takých viac. Ale jeden z mojich záväzkov je  aj taký, ktorý sa budem snažiť splniť.

Môj záväzok má názov – Nezaťažuj Ježiša ...


Nezaťažuj ho svojou bezohľadnosťou alebo lepšie povedané svojou ľahostajnosťou.
Je mi jasné, že ešte stále nevieš, o čom čítaš, ale je to o tomto mojom príbehu, ktorý ma upozornil na moju 100% ľahostajnosť ...
Začalo to na krátko pred Vianocami, keď mi prišiel do cesty klzký povrch chodníka a nasledoval letecký deň so všetkými následkami a to až tak, že nebolo možné kľaknúť ani zdolať schody ...
No, krásne začali Vianoce, to mám za to, že z mojej strany nebol záujem absolvovať účasť na predvianočných modlitbách a pritom kostol nebol na konci sveta, ani v inom okrese.  
A stalo sa presne to, čo hladí bruško mojej ľahostajnosti, nebolo možné ísť na spoveď  (mimochodom – väčšinou ju volajú svätá spoveď, ale ja na tej básni plnej hriechov a pokleskov nevidím nič sväté, čo by mohlo byť sväté, tak to je rozhrešenie ... ale nie je to na pobúrenie mojich bratov a sestier, skôr je to moje presvedčenie, možno názor ...)
Nuž a moje nezdarené letecké pristátie na klzkej ploche sa premenilo na čas na zastavenia...
Už nebolo treba nič robiť, lebo sa ani nedalo, nebolo treba robiť žiadne vianočné domáce práce ... Ale ... nebolo možné ísť na sviatosť zmierenia, lebo ako kľaknem, keď nekľaknem. Nuž zdalo sa, že bude po Vianociach, tých dôležitých v kostole, v srdci, v duši, tie domáce to prežili.
Nezostávalo nič iné, iba poprosiť duchovného, či by nebol taký láskavý a neprišiel mi udeliť sviatosť zmierenia doma.
Prišiel. Prišiel bledý a unavený....
Pri pohľade na neho padla otázka: „ Ide na Vás chrípka?“ A odpoveď bola: „Nie, chrípka to nie je, ale skúste sedieť niekoľko hodín v studenom kostole bez prestávky ....“
Vtedy prišlo aj moje prebudenie, veď aj z mojej strany bola posunutá sviatosť zmierenia na poslednú chvíľu, vôbec si moja hlavička neuvedomila, že to mohlo byť vybavené kedykoľvek, na prvý piatok, v bežný pracovný deň, veď tam sedávajú denno-denne, ale môj egoizmus ku kňazovi, ktorý zastupuje tu na zemi Ježiša bol presne taký, ako bol rev ľudí – ukrižuj ho, veď on predsa musí niečo vydržať, ja som tu pán.
Keby moje oči nevideli jeho únavu, a predsa obetu, tak by mi nikdy nenapadlo ako vieme kňazov zaťažiť.
Neboli by zmenené moje zvyky a zlozvyky, ani moja ľahostajnosť by nebola prehodnotená mojím svedomím, to musela prísť príučka – let na ľade a potom, potom už bolo času a času, ale nebol čas na vyčistenie duše, nebol čas na to najdôležitejšie prejavenie ľútosti a prijatie z Ježišových úst odpustenie a z Ježišových rúk požehnanie a zmierenie s Bohom.


Moje rozhodnutie napísať vlastný príbeh nespočíva v tom, aby to bolo pre ostatných poučné, aby to zobrali tak, že zase sa chce niekto naparovať, poúčať ... Je to preto, že naozaj uprednostňujeme v živote všetko možné, pričom si neuvedomujem, že zabúdam na možno slušnosť, úctu, empatiu práve voči takému človeku, akým je kňaz – ten, ktorého Ježiš vybral spomedzi nás, aby ho zastupoval a nás viedol po ceste k spáse.

Je nielen rok kňazov, ale aj pôstne obdobie, tak skús urobiť to, čo chcem urobiť ja – nenechávaj očistenie svojej duše na posledný čas. A ak polemizuješ s tým, že ti je trápne, lebo ťa kňaz pozná, tak si urob výlet do inej dediny, uvidíš iný svet a uhasíš smäd svojej duše. Skús aj Ty urobiť niečo pre kňaza.
Vážme si kňazov, ktorí sú našimi svetlami v tmách a neničme ich našou ľahostajnosťou, lebo oni sú tí, ktorých nepotrebuje síce naša osoba, ale súrne ich potrebuje naša duša, nie telo, ale duša je večná, na to zabúdame. A keď ich nebude, kto nás zmieri s Bohom? Kňaz je druhý Ježiš.
Možno si až teraz pochopil, prečo práve tento názov: Nezaťažuj Ježiša ...
A ešte niečo, nerob záver hneď, ale nechaj si moju skúsenosť a môj pohľad na seba prejsť hlavou, bolo by také ťažké nezaťažovať zbytočne tých, ktorí nám poskytujú nádej, lásku, zmierenie s Bohom i svetom ...?
Nemôžem si dovoliť použiť slová „Nasleduj ma ...“ ale môžem Ťa poprosiť -  skús urobiť to, čo chcem urobiť ja – už si nenechám sviatosť zmierenia na opäť minút dvanásť, aby to bolo odstátie v nekonečných radoch kostola.  
Všetci sme deti Božie, ale ja ním budem radšej až po tom, čo si splním svoj záväzok.
A čo ty? Skúsiš to aj Ty?
Možno raz sa spolu stretneme tam, kde chce ísť každý – v nebi, ale my tam možno budeme s takým malým vyznamenaním, že sme pre pobyt v nebi aj niečo urobili.

S pozdravom Božie dieťa, hoci aj neposlušné, ale majúce vôľu zmeniť tento fakt.


Prajem Vám všetkým, aby bolo pre Vás pôstne obdobie časom premýšľania nad sebou, nad svojím životom, možno prehodnotením, ale hlavne, aby ste sa všetci priblížili k Ježišovi a aby ste pre to aj niečo urobili.

Myslím, že nikdy nebudeme môcť poďakovať Ježišovi za to, čo pre nás urobil a vždy sa budeme hanbiť za to, čo sme mu urobili a robíme my.
Pochválený buď Ježiš Kristus a ďakujeme Ti Spasiteľ sveta.