Prišiel aj do Nazareta, kde vyrástol. Podľa svojho zvyku vošiel v sobotu do synagógy a vstal, aby čítal. Podali mu knihu proroka Izaiáša. Keď knihu rozvinul, našiel miesto, kde bolo napísané.

 


Vidím Ježiša, ako ide do chrámu. Všetci sa na neho pozerajú a on vie, že dnes jeho veľký deň. Má prvýkrát v živote povedať niečo k Božiemu plánu s jeho bratmi a sestrami. Má prvýkrát vysvetľovať Slovo Nebeského Otca... Prvýkrát.
Ak to teraz zorie, ak to pokazí, ak sa mu zasekne hlas, ak nepovie niečo, čo zaujme spolu – veriacich i tých, ktorí na neho pozerajú iba ako na obyčajného syna tesára... – všetko je stratené. Prehraté...
Áno, je to pravda. Predchádzajú ho chýry, že tam kdesi ďaleko, za hranicami robil zázraky. A každý v tejto chvíli čaká na nejaký.
Oči všetkých sa upierajú na neho. Čo má povedať? Čo spraví?

A On, ktorý pozná srdcia a pozná očakávania i plány každého „upierajúceho pohľad“ berie do rúk zvitok minulosti a číta: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma, aby som povedal tým, ktorí majú zajaté srdcia, že budú oslobodení, aby som povedal slepým, že budú vidieť a aby aj otroci a utláčaní vedeli, že môžu byť slobodní. Som tu, aby som ohlásil, že je Pánov rok plný milosti.“

Text známy, napísaný na remienkoch, často opakovaný. Židia to vedia. Jeho čítanie ich napĺňa nádejou, že raz sa to stane... Raz, v plnosti času... a že musia stále čakať.... Pozerajú na Ježiša a čakajú, že dá návod na to, ako majú stráviť čas čakania... Ako sa majú pripraviť na skvelú budúcnosť – na to, čo príde, na rok Pánov, plný milosti...
A znova ich očiam nechce ujsť ani jedno slovo z úst Pána. Musia urobiť všetko a dokonale, aby sa pripravili na tento čas, aby s pompéznosťou a reklamnými trhákmi presvedčili Všemohúceho, že majú právo volať sa a byť jeho vyvoleným národom...

Šok. Vysvetlenie neprichádza. Návod sa stráca v slovách, ktoré nikto nečakal a ktoré sú iné, ako slová jeho predrečníkov počas uplynulých dní....
“Dnes sa práve splnilo toto písmo, ktoré ste počuli.“

Dotyk. Rana. Vojna emócii. Obyčajný syn tesára a čo si to dovoľuje? Delenie na tábory. Niektorí vybadali moc jeho slova. Iní s ním súhlasia, ďalší sa čudujú jeho milým slovám....
Ale najviac je tých, ktorí si myslia, že sa zbláznil. Takto predsa nemôže vyzerať Boh! A ani prorok! Prorok musí byť niekto vznešený! A nie tento... čo sa tu s nami zabával... chodil ku studni po vodu a hobľoval s Jozefom drevo? Tak toto je vrchol... Tento tu pred nami si myslí, že je prorok, alebo rovno Pán Boh?
Zdá sa, že si to Ježiš teraz riadne pokazil. Mohol si pripraviť nejakú reč, hovoriť o tom, že Duch je nad každým a že každého vedie, k tomu, aby sa pripravil na prežívanie roku plného milosti.
Alebo nemusel vôbec čítať, stačilo, ak by bol zvitok posunul inému mužovi, získal by vážnosť, pretože by to bolo gesto o tom, ako si ctí starších...
Mohol povedať tisíc slov. Ale on povedal iba jednu vetu, ktorá mu zo života urobila peklo a aj tí, ktorí v ňom videli „nádejného vyznavača či zástancu viery Otcov Izraela“ ho v jednej chvíli odsudzujú na smrť...

Zapchávajú si uši. V očiach zapaľujú hnev a pohŕdanie. Provokujú ho, aby dokázal, že si nevymýšľa... že je pravda, že tam niekde medzi pohanmi.... spravil naozaj zázrak...
Sú aj takí, ktorí za touto provokáciou vidia možnosť biznisu... Veď keby to bola pravda, všetci by sa chodili pozerať na Ježiša, a oni by mohli postaviť obchody, hotely, ubytovne... a tá tržba v hostincoch – niečo na spôsob Betlehema, keď bol vypísaný súpis ľudí... Tých pútnikov by bolo toľko, že by nemali kde spať...

Ježiš sa nekompromisne pozerá do očí, z ktorých sa vytráca očakávanie a objavuje sa v nich zmätok. Namiesto sŕdc vidí kamene, ktoré by ho chceli kameňovať. Vidí mešce peňazomencov, ktorí v duchu stavajú hotely. Vidí tých, ktorí ním pohŕdajú, pretože žijú v hradoch svojich predstáv. A nenachádza vieru... Aj tí čo ju mali vo chvíli, keď vstúpil do chrámu ju vymenili za strach. Ak sa postavia na stranu Ježiša, vylúčia ich zo synagógy a každý bude na nich ukazovať prstom...

Ježiš to vie. Číta v nich ako v otvorenej knihe. Nekompromisne poukazuje na potrebu viery a otvorenosti, aj keď vie, že nenájde ani jedno ani druhé. Aspoň nie tam. V synagóge, do ktorej poctivo chodil už ako malý chlapec. Kde počúval Slovo svojho Otca a kde odpovedal na otázky učiteľov...

„Nechcem a ani nebudem robiť zázraky tam, kde nie je viera. Vy vo mne vidíte iba človeka a neuzávate, že Duch Pána je nado mnou. Že mi môj Otec zveril poslanie... Aj ja, ako aj iní proroci viem, že ma nepochopíte, pretože chcete ísť po cestách svojich predstáv..
Áno, robím zázraky, ale v iných krajinách, tam, kde ľudské srdcia uznávajú svoju biedu. Tam kde naozaj túžia po pomoci... tam, kde prosia a volajú, pretože sú si vedomí svojej malej moci...

Pripomína im Eliáša a jeho stretnutie s vdovou zo Sarepty, v čase keď bol v krajine veľký hlad. I to ako sa očistil pohan – sýrčan Náman. A chce im povedať, že u nich neurobí zázraky, pretože za nimi nevidia Božiu moc, ale iba svoj vlastný biznis, obchodovanie, či senzáciu.

Sýrčan Náman bol uzdravený a hoci za začiatku šomral, pretože si myslel, že má urobiť veľkú vec, a Elizeus chcel od neho – ľudsky povedané, iba hlúposť: sedemkrát sa ponoriť v obyčajnej rieke.... No nakoniec to urobil... a jeho srdce spievalo Bohu na chválu a na slávu. Áno, cieľom zázraku je radosť z prítomnosti Najvyššieho.... je to radosť zo slobody, z toho, že Boh nás vyvedie z každej bezvýchodiskovej tmavej situácie...

Veľkňazi počúvajú. Už to nie je hnev, čo im sála z očí. Už zatínajú aj päste. Tento „naničhodník“ ich presviedča, že pohania sú na tom lepšie ako oni – príslušníci vyvoleného národa. Nevládzu ho počúvať... Vstávajú a vyháňajú ho z mesta. Chcú ho odstrániť. Zničiť, zabiť, zhodiť z vrchu...

No neurobia to. Nevedno prečo. Či preto, že sa im na čerstvom vzduchu vyjasnilo v hlave, alebo ich prevalcoval Ježišov nekompromisný postoj, ktorý ich donútil, aby mu urobili cestu a on mohol pomedzi nich prejsť a odísť. Čo to bolo? Čo ich zastavilo? Čoho sa zľakli????

Ježiš mohol povedať v synagóge viac. No nepovedal. Videl, že to osie hniezdo „pravoverných židov“ bzučiacich v úli vlastných predstáv by viac neznieslo....

Odišiel. Aby sa vrátil. A aby zachránil aspoň niektorých. Čo ja viem, možno bol medzi nimi aj Nikodém.
damiána