Kríž - prameň života a lásky

Znak kríža patrí k najznámejším symbolom v dejinách ľudstva. Hoci má stovky podôb a významov, prevládol pohľad, ktorý hovorí o kríži hlavne ako o nástroji umučenia Krista. Dokonca mnohé stvárnenia, ale aj myšlienkové prúdy, v mene kríža ohlasovali život zasvätený bolesti a utrpeniu. Kríž však prináša oveľa hlbšie posolstvo...

Jedna z legiend spojených so svätým krížom, rozpráva príbeh v ktorom je táto relikvia spojená s Adamom.


Keď Adam zomieral, jeho syn Set prosil Boha o pomoc. A Boh mu zoslal svojho anjela, ktorý mu priniesol ratolesť zo stromu života. Anjel Setovi povedal, že ak ratolesť zasadí a prinesie plody, bude z človeka sňatá vina jeho hriechu. Set prijal slová anjela a zasadil ratolesť v pohorí Libanon a vyrástol z nej strom pevnejší a mohutnejší než všetky ostatné.

Práve sem do tejto oblasti neskôr vyslal kráľ Šalamún drevorubačov, aby získali drevo na stavbu chrámu v Jeruzaleme. Medzi stromami, ktoré boli pokálané, bol aj ten ktorý zasadil Set. Ako sa neskôr ukázalo, jeho drevo bolo iné, než z ostatných stromov, a tak ho tesári dali stranou. Keď pri obhliadke stavby chrámu kráľ Šalamún uvidel toto drevo, rozhodol sa z neho postaviť most cez potok v údolí Cidron.

Keď do Jeruzalema pricestovala kráľovná zo Sáby, medzi miesta ktorej jej Šalamún ukázal, patrilo aj toto údolie. Po svojom návrate do vlasti mu kráľovná napísala o svojom proroctve, podľa ktorého na dreve z tohto mosta zomrie nevinný človek a jeho smrťou bude prekliaty židovský národ a jeho ríša bude zničená.

Tieto slová natoľko vyľakali kráľa Šalamúna, že nechal most rozobrať a jeho drevo preniesť do opustenej jaskyne v meste, ktorú potom nechal zatopiť - tak vznikol rybník Betezda. O tomto rybníku sa v Písme píše, že na jeho brehu ležali chorí a čakali na okamih, kedy zostúpi z neba anjel a rozvíri jeho hladinu – ten z nich, kto sa ako prvý ponoril do jeho vôd, bol uzdravený.

Keď o niekoľko storočí neskôr veľkňazi zajali Ježiša, v tú noc zemetrasenie postihlo Jeruzalem a uvoľnilo z jaskyne drevo, ktoré vyplávalo na hladinu jazera. Práve vtedy okolo neho prechádzali tesári, ktorých veľkňazi vyslali, aby našli drevo pre zhotovenie krížov.Keď na hladine zbadali drevo, rozhodli sa z neho urobiť kríž, na ktorom neskôr zomrel Kristus.


Objavenie pozostatkov kríža

Objavenie dreva kríža na ktorom zomrel Kristus, sa spája so sv. Helenou - rímskou cisárovnou a matkou neskoršieho cisára Konštantína, ktorá vo sne dostala príkaz, aby uskutočnila púť do Svätej zeme, o čom vydáva svedectvo sv. Ambróz.

Keď v roku 312 po Kr. pricestovala do Jeruzalema, nechala si zavolať židovských mudrcov a naliehala na nich, aby jej ukázali miesto, kde je ukrytý kríž, na ktorom zomrel Kristus. Títo mudrci sa jej to však báli prezradiť, pretože sa medzi nimi tradovalo, že keď bude objavený kríž, prinesie to koniec židovskej ríše. Toto tajomstvo nakoniec pod hrozbami prezradil Judáš.

Za to, že v tej dobe mohol kríž reálne existovať vďačíme tradícii, ktorá sa dodržiavala v Palestíne v dobe Ježiša Krista a podľa ktorej mali byť nástroje umučenia zakopané na mieste, kde bola vykonaná poprava. Je preto pochopiteľné, že Judáš priviedol cisárovnú a jej sprievod na Golgotu – miesto, kde bol Ježiš ukrižovaný. Na tomto mieste však zomrelo veľa ľudí a tak bola malá šanca, že nájdu nástroje umučenia, ktoré sú späté s ukrižovaním Krista. Judáš im však ukázal konkrétne miesto, kde sa im podarilo odkryť tri kríže, tri kliny a tabuľku z kríža, o ktorej hovorí evanjelium. Tento nález ich však postavil pred dilemu, ktorý z krížov patril Ježišovi?

Jeruzalemský patriarcha Makarios prišiel s nápadom, aby kríže jeden po druhom priložili k nevyliečiteľne chorej žene. Prvé dva kríže nepriniesli žiaden úspech, ale keď k nej priložili drevo posledného kríža, žena sa zázračne uzdravila. Cez tento zázrak bol tento kríž identifikovaný, ako nástroj umučenia Krista a bol vystavený na Golgote k verejnej úcte. Jedno svedectvo z tej doby dokonca hovorí o vzkriesení z mŕtvych potom, ako tento kríž bol priložený k telu mŕtveho mládenca.

Objavenie sv. Kríža, sa podľa Veľkonočnej kroniky ktorá vznikla v Konštantínopole, uskutočnilo 14. septembra 312 po Kr. Táto udalosť sa významne dotkla aj života Judáša – zasiahnutý tím, čo videl, konvertoval na kresťanskú vieru, prijal nové meno Quiriacus a neskôr sa stal jeruzalemským patriarchom.

Táto svätá relikvia sa pomerne rýchlo stala predmetom uctievania. Už v 4 stor. po Kr nachádzame zmienku o úcte ku krížu, ktorá sa začínala v Jeruzaleme každý rok 14. septembra na pamiatku jeho objavenia a trvala týždeň (sviatok Povýšenia sv. Kríža). V tomto meste vznikla aj ďalšia tradícia – úcta ku krížu ako súčasť liturgie na Veľký piatok.

Čo sa týka samotného kríža, časť jeho pozostatkov bola hneď po objavení poslaná do Ríma, kde boli uložené v bazilike sv. Kríža. Ďalšiu časť zobrala so sebou sv. Helena do Konštantínopolu a pred svojou smrťou ich rozdelila medzi synov cisára Konštantína. A zvyšok zostal v Jeruzaleme. Sv. Ján Chryzostom vo svojich spisoch vydáva svedectvo o tom, že kresťania na prelome 4-5 stor. po Kr, nosili na krku do zlata vsadené úlomky z kríža (získané z jednotlivých častí).

Najpohnutejší osud mali pozostatky kríža v Jeruzaleme. Keď v roku 614 po Kr. perzský kráľ Chozroes vyplienil Jeruzalem, podarilo sa mu zmocniť relikviára s pozostatkami sv. Kríža. Byzantský cisár Heraklios však zmobilizoval svoju armádu a v roku 628 po Kr porazil perzské vojská a získal späť cenné relikvie. O dva roky chcel cisár Heraklius sám vyniesť relikviu kríža na Golgotu, k verejnej poklone. Podľa legendy mu v tom bránila akási neviditeľná sila. Vtedy k nemu pristúpil patriarcha Zachariáš a pripomenul mu, že Kristus absolvoval túto cestu bosí, v biednom oblečení a s tŕňovou korunou. Vtedy cisár zobliekol svoje kráľovské šaty a v prostom rúchu a naboso, vystúpil na Golgotu.

Keď sa o niekoľko rokov neskôr Jeruzalem ocitol opäť v ohrození, cisár Heraklius nechal pozostatky sv. Kríža preniesť do Konštantínopolu. Od 7. stor. po Kr je veľmi zložité sledovať stopy jednotlivých pozostatkov, pretože z relikvii v Ríme a v Konštantínopole boli isté úlomky poslané do rôznych chrámov a kláštorov ako relikvie, časť úlomkov získali aj obyčajní ľudia a postupne vznikli aj nové relikvie (získané dotykom s úlomkami svätého kríža). K tomu treba prirátať križiacke výpravy a obchodníckeho ducha mnohých križiakov, vďaka ktorým sa po svete potulovalo niekoľko zaručených „relikvií“ sv. Kríža.

Okrem baziliky sv. Kríža, možno dnes tieto vzácne relikvie obdivovať v chrámoch sv. Genovévy a Notre Dame v Paríži, ale aj v kláštoroch na Athose, či Sinaji...


Znak ukrižovaného i osláveného Krista

Ukrižovanie bolo pre odsúdených na smrť, tým najhroznejším a najpotupnejším spôsobom odchodu zo sveta. Kríž ako symbol, túto smrť pripomínal a táto symbolika bola hlboko vrytá do podvedomia ľudí, čo bránilo k šíreniu úcty ku krížu. Ako možno uctievať kríž, na ktorom zomierali tí najväčší zločinci? Preto kresťania v prvých troch storočiach používali ako znak hlavne rybu, monogram Krista, znak tau (jedna z verzií kríža v podobe písmena t), kotvu a baránka, pričom v katakombách má najväčšie zastúpenie Kristov monogram.

To však neznamená, že by kríž nebol v pozornosti kresťanov. Pre prvých kresťanov bol znakom triumfálneho víťazstva nad hriechom a smrťou. Gregor Nysský dokonca hovorí o neporaziteľnom znaku kríža. Jeho nosenie bolo znakom odhodlania niesť kríž a vydať skrze mučeníctvo svedectvo o viere. Napriek tomu, že sa dávala prednosť iným symbolom, zachovalo sa viacero artefaktov s týmto znakom: pomník z roku 134 po Kr., roh zo slonoviny so znakom tau z 2 stor po Kr, obraz Krista ktorý nesie kríž a Krista na kríži na slonovinovej doske zo 4 stor po Kr.

Prvé tri storočia sa pritom používal jednoduchý kríž. Impulz k vzniku úcty ku krížu dal cisár Konštantín, keď zakázal vykonávanie trestu smrti ukrižovaním. Bolo však potrebné, aby sa vymenilo niekoľko generácií, než sa kríž stal neutrálnym symbolom a mohol prijať nový význam. V 3 stor. po Kr sa vďaka kázňam začala medzi kresťanmi šíriť úcta ku krížu. A skrze pôsobenie kresťanov na misiách sa presadil význam kríža, ako znaku nádeje, zmŕtvychvstania a prísľubu večného života. V tomto období ešte stále kríž pripomínal ukrižovanie, ale bez ukrižovaného, pričom ešte stále nebola ustálená podoba kríža.

Vo 4 stor. po Kr sa začal znak kríža okrem čela robiť aj na ústach a prsiach. Význam tohto znaku na maľbách bol pritom určený symbolmi, s ktorými bol zobrazený (orol a páv predstavujú pýchu; lev a sokol kruté násilie prekonané krížom; holubica a baránok poukazujú na to, že čnosti pramenia z kríža; orol dôstojnosť Spasiteľa...). Znak kríža sa udomácnil v kostoloch až v 5 stor. po Kr. Od začiatku sa pritom cirkev snažila, aby sa znak kríža neumiestňoval do podlahy, pretože prejsť po ňom, by bolo prejavom bezbožnosti.

Až II. Trullanská synoda (692 po Kr.) v Konštantínopole umožnila, aby sa Kristus zobrazoval na kríži a mal pritom postavu človeka. Ako však znázorniť zneuctené telo? Siahlo sa preto k symbolickému zobrazeniu, pričom sa zdôrazňovala sláva pred utrpením. Na takýchto obrazoch Kristovu hlavu obopína koruna slávy – zlatý nimbus, znak moci a hodnosti. Takéto stvárnenie pripomínalo, že Kristus je víťaz, vládca a kráľ, ktorý premohol hriech a smrť. Používal sa tiež obraz, kde dlhé vlasy Krista pripomínali lúče slnka a tak sprítomňovali Krista, ako svetlo sveta. Mimochodom, prvé znázornenia ukrižovaného Krista sa v západnej Európe objavujú až v 8 stor. po Kr.

Ďalšie obdobie bolo inšpirované Sýriou a prinieslo zobrazenie Krista ako vzpriamenej živej osoby, odetej do tuniky s krátkymi rukávmi, teda obraz Krista ako víťaza a veľkňaza. A začali sa rozširovať aj možnosti využitia kríža – bolo ustanovené, aby sa v každom kostole pred oltárom nachádzal kríž, okrem toho sa začal používať v procesii, k požehnaniu ľudí a cirkevná hierarchia ho začala nosiť na prsiach, pričom často k nemu bola pripojená relikvia niektorého zo svätcov. Počas stredoveku sa medzi ľuďmi rozšíril zvyk nosiť na krku malý krížik a to vo viere, že ich ochráni pred démonmi a chorobami. Stará a z časti pohanská tradícia nosenia amuletov, tak dostala nový – kresťanský význam.

V 11 stor. sa začal Kristus znázorňovať so sklonenou hlavou a s prehnutým telom, teda ako mŕtvy človek. Dôraz sa teda kládol na čo najprirodzenejšie stvárnenie a dosiahol sa tým ohromujúci efekt – reálny obraz utrpenia. Kristus bol teda stvárnený ako trpiaci človek a tento obraz mal veriacich priviesť k spolucíteniu, mal ich dojať a priviesť k oplakávaniu vlastných hriechov. Postupne sa čoraz viac kládol dôraz na ukrižovanie, utrpenie, smrť a zvýrazňovala sa bolesť, zúfalstvo a krutosť. Korunu slávy nahradila tŕňová koruna a telo bolo posiate ranami. Na toto obdobie nadviazala renesancia (15-16 stor. po Kr), ktorá priniesla snahu umelcov vyjadriť pocity ukrižovaného, jeho bolesť, ochotu prijať smrť, ale aj úplnú oddanosť do Božej vôle.

K zaujímavostiam patrí, že kým prvých tisíc rokov sa zobrazovalo pribitie 4 klinami a od roku 1200 po Kr sa znázorňovali už len tri kliny. Zároveň sa na tabuľku na kríži začali umiestňovať písmená, ktoré odkazovali na Krista (IHCOYC), teda IH (3. stor. po Kr.), potom IHC (4. stor. po Kr.) a pod vplyvom latinského obradu IHS (7. stor. po Kr.). Zaujímavosťou je tiež skutočnosť, že kríž zavesený na retiazke ako znak hodnosti - nosia kňazi východného obradu a biskupi západného obradu.

Obdobie stredoveku sa ukázalo ako kľúčové pri stvárnení kríža. Kým v západnom kresťanstve sa do popredia dostal kríž s trpiacim Kristom, vo východnej cirkvi sa udomácnil kríž s osláveným Kristom. Tieto dve podoby kríža, sa stali podkladom pre znázornenie, ktoré je platné dodnes.


Kríž v Biblii

V spisoch Nového zákona nám jednotliví autori odhaľujú niekoľko významov kríža.

Apoštol Pavol vníma kríž ako znak poníženia (Boh sa ponížil cez syna), lásky bez podmienok (nikoho nevylučuje zo svojej lásky), nádeje (prijíma každého), vykúpenia (vzal naše prekliatie na seba), lásky (žil pre nás a za nás aj zomrel), spásy (cesta k spaseniu už nevedie cez zákon, Boh ho prekonal), slobody (oslobodil nás z moci hriechu), milosti (protest proti snahe spasiť sa vlastnými silami) a životného štýlu (obetovať seba pre Krista, vydávať svedectvo o láske).

U Mareka nachádzame kríž ako znak moci (Boh prekonáva moc smrti a démonov).

Matúš si všimol kríž, ako cestu k vzniku nového sveta (vzdanie sa moci, násilia a silového riešenia).

Pre Lukáša je kríž hlavne znakom slávy (Boh nám ukázal cestu k životu, k prijímaniu života aj s jeho úskaliami).

Aj apoštol Ján si všíma kríž, ako znak slávy (cez kríž je Kristus vzatý do slávy Otca), okrem toho ho však vníma aj ako znak súdu (odhaľuje naše hriechy), uzdravenia (prináša záchranu), večného života (viera v Krista – prináša podiel na oslávenom živote), trónu (skrze kríž vládne svetu), bezmocnosti (Kristus otvára svoju náruč a srdce), premenenia (smrť sa premieňa v život, bolesť v lásku...) a lásky (Boh nás objíma svojou láskou, prináša nám uzdravenie).

Ako vidno, Písmo vníma kríž z viacerých uhlov pohľadu.


Teológia kríža

Odhaliť význam a posolstvo kríža, sa pre teológov stalo veľkou výzvou.

Podľa Dölgera je kríž znamením, ktoré hovorí, že svet nad ľuďmi nemá žiadnu moc, že sú ukrytí a chránení v Božej láske, ktorú Kristus zjavil svojim krížom.

Karl Rahner vo svojej teológií kríža píše, že Ježiš bol vo vzkriesení prijatý a zachránený Bohom. Skrze jeho smrť je vykúpený každý človek. Smrť Krista tak dáva nádej, že život človeka napriek hriechu a smrti nestráca zmysel, ale ostáva ponorený do Božej lásky. Kristovo slobodné rozhodnutie pre Boha, je vrcholom lásky a poslušnosti a pretvára smrť na láskyplné odovzdanie seba - týmto skutkom prelomil hriech sveta. Skrze jeho smrť zakúšame lásku, ktorá prijíma a odpúšťa. Kríž nie je len miestom vykúpenia, ale aj pozvaním do osobného vzťahu s Bohom a cestou k jeho prehĺbeniu. Skrze kríž k nám prichádza spása a premieňa náš život. Kríž sa stáva obrazom kresťanského života, ktorý napĺňa viera, nádej a láska. Kríž dáva človeku odvahu, aby prijal seba samého a tým ho oslobodzuje. Zároveň nám pripomína, že tu nie sme natrvalo, že sme obyvateľmi zeme, ale aj neba a že v živote sa nám bude dariť len vtedy, keď prijmeme svoj kríž.

Podľa Jána Zlatoústeho kríž zaháňa temnotu sveta ako svetlo. Kríž premenil neplodnú púšť zeme v raj, stal sa tak zdrojom životodarnej sily. Kríž prekonal rozpor medzi nebom a zemou, usporiadal zmätený a rozvrátený kozmos do správnej polohy.

Cyril Jeruzalemský vo svojich kázňach píše, že kríž je charakteristickým znakom veriaceho. Skrze kríž Boh odhalil svoju silu a slabosť všetkého pominuteľného.

Hippolyt Rímsky v spise o Apoštolskej tradícií píše, že znak kríža nás chráni pred diablom. Znak kríža je svedectvom o viere, o prebývaní Ducha svätého, o duchovnej múdrosti a silnom srdci človeka.

Jeden z najvýznamnejších mystikov Bernard z Clairvaux považoval kríž za výzvu k láske. V knihe Boží eros, ktorá prináša úlomky z múdrosti sv. Bernarda, možno nájsť tieto slová: Boh vstúpil do tela, prejavil nám najvyšší stupeň lásky, ktorý nemôže byť nikým prekonaný – lásku, ktorá za nás dáva svoju dušu. Skutočne, nikde neukazuje Boh svoju lásku tak zreteľne, ako v tajomstve svojho vtelenia a utrpenia. Nikde sa nestáva jeho náklonnosť viditeľnejšia. Nikde nesvieti jeho dobrota svetlejšie, ako v jeho ľudskom bytí. Táto láska je dobrotivá, jemná, plná milosrdenstva, jeho srdce prekypuje súcitom. Boh má rád aj dušu zaťaženú hriechom a dáva jej možnosť očistiť v sebe Boží obraz. Nakoniec, kríž nám podľa sv. Bernarda pomáha pri snahe pripodobniť sa Kristovi.

Podľa Efréma Sýrskeho je strom života uprostred raja - predobrazom kríža. Zatiaľ čo strom života v raji, sa vďaka hriechu stal kliatbou, kríž sa skrze Krista stal novým stromom života.

Podobne ako jednotlivé spisy Nového zákona, aj v dielach teológov, mystikov a cirkevných otcov, sa kladie dôraz na viacero aspektov kríža. Bolesť a utrpenie je len jedným z nich.


Výpredaj krížov

Kríž je významným symbolom vo všetkých náboženstvách, pričom kresťanstvo dalo nový význam viacerým už zaužívaním krížom. Vo všeobecnosti štyri ramená kríža, predstavujú 4 svetové strany, 4 živly, 4 skupenstvá, 4 ročné obdobia, ale aj 4 mesačné fázy. Kríž je znakom spojenia dvoch protikladných síl. Nielenže každý z krížov má špecifickú podobu, ale skrýva aj jedinečné posolstvo. K najznámejším patria:

Grécky – rovnoramenný kríž, tento symbol je starší než latinský kríž. Väčšinou sa používa vo východných obradoch. Veľa byzantských a sýrskych stavieb má jeho pôdorys.

Jeruzalemský – veľký rovnoramenný kríž so štyrmi malými v rohových poliach. Kým veľký kríž je symbolom Krista, malé kríže sú symbolom evanjelistov. Pripomína tiež päť Kristových rán. Kedysi bol používaný pri križiackych výpravách a tiež ako symbol rádu rytierov Svätého hrobu. V súčasnosti je znakom mesta Jeruzalem.

Trojlístkový – rovnoramenný kríž, pričom koniec každého ramena tvorí trojlístok, ktorý bol kedysi talizmanom druidov. V kresťanstve sa stal symbolom sv. Trojice a tak tento kríž je symbolom spojenia Kristovho kríža a sv. Trojice.

Kotvový – rovnoramenný kríž, pričom koniec každého ramena je rozštiepený a zahnutý do podoby kotvy. Je znakom viery a nádeje.

Ľaliový – rovnoramenný kríž, pričom koniec každého ramena znázorňuje hornú polovicu ľalie. Je znakom cisterciánskeho rádu.

Maltézsky – rovnoramenný kríž, ktorého ramená sa smerom k stredu zužujú, pričom na konci sú prelomené a zakončené rôznym spôsobom. Bol znakom johanitov, templárov a dodnes je symbolom maltézskeho rádu. Osem hrotov kríža odkazuje na osem blahoslavenstiev z reči na hore.

Benediktínsky – rovnoramenný kríž vložený do oválu. Medzi ramenami kríža sú písmená C, S, P a B, ktoré odkazujú na slová - kríž svätého otca Benedikta. V samotnom kríži sú vtlačené písmená C, S, S, M a L na zvislom ramene a písmená N, D, S, M a D na priečnom ramene – ktoré odkazujú na myšlienku: Kríž svätý nech je mojím svetlom, drak (diabol) nech nie je mojím vodcom. V samotnom ovále sa nachádza 14 písmen, ktoré sprítomňujú slová: Odstúp satan, nezvádzaj ma k márnostiam, to, čo mi nahováraš je zlé, sám si vypi svoje jedy. Hore uprostred oválu môže byť umiestnené slovo pokoj. Tento kríž je znakom ochrany pred diablom.

Hákový – rovnoramenný kríž s ramenami ohnutými v pravých uhloch. Pochádza z doby bronzovej. V budhizme a hinduizme je znakom harmónie a rovnováhy protikladov, odkazuje na lásku, milosrdenstvo, silu a inteligenciu. V Indii je znakom ochrany pred zlými duchmi. Žiaľ, bol zneužitý nacizmom.

Latinský – jeho tri horné ramená sú rovnako dlhé a kratšie, než spodné rameno. Vznikol z gréckeho kríža predĺžením spodného ramena. Väčšinou sa používa v západnom obrade. Veľa románskych a gotických kostolov má jeho pôdorys.

Keltský – ramená kríža spája kruh, ktorý v keltskej mytológií bol symbolom slnka, ktoré uctievali ako božstvo. V iných oblastiach sa zdôrazňoval kruh ako symbol jednoty a spojenie kríža a kruhu bolo znakom plodnosti. V kresťanskej symbolike pripomína, že Kristus je začiatok a koniec sveta, no predovšetkým zdôrazňuje jeho triumfálne víťazstvo nad smrťou.

Svätopeterský – obrátený latinský kríž, pripomína ukrižovanie apoštola Petra, ktorý sa nechal ukrižovať hlavou nadol. Okrem toho je symbolom nástupcov apoštola Petra (pápežov). Žiaľ, v súčasnosti ho ako svoj symbol používajú satanisti.

Pápežský – kríž s tromi priečnymi brvnami, ktoré sa z hora nadol predlžujú a symbolizujú pápežskú tiaru, kardinálsky klobúk a biskupskú mitru. A tak kríž s tromi ramenami používa pápež, s dvoma (patriarchálny, apoštolský) kardináli a arcibiskupi a s jedným biskupi. Pápežský kríž sa používa hlavne v heraldike.

Dvojkríž – má dve ramená, pričom horné rameno je kratšie než spodné a spolu predeľujú kríž na tri rovnaké časti. Vznikol v Byzancii, zdvojenie ramien odkazuje na Konštantínopol a Byzanciu, ktoré sa rozprestierali na dvoch kontinentoch. Tým však symbolika nekončí. Dolné rameno symbolizuje utrpenie a smrť a horné rameno vzkriesenie. Jedno rameno symbolizuje svetskú a druhé cirkevnú moc – byzantský cisár bol zároveň hlavou štátu i cirkvi. Je paradoxom, že tento symbol východného obradu, je v štátnom znaku krajiny, ktorá sa primárne hlási k západnému obradu. Ale len do okamihu, kedy odhalíme poslanie misie sv. Cyrila a Metoda, ktorí nám ho priniesli...

Pravoslávny – vychádza z latinského kríža, má tri ramená. Prvé rameno odkazuje na tabuľku, ktorá bola umiestnená nad Kristovou hlavou. Stredné rameno je najdlhšie a odkazuje na brvno, na ktorom mal Kristus pribité ruky. Pod týmto ramenom sa nachádza najkratšie rameno, ktoré odkazuje na legendu, podľa ktorej mal Kristus nohy pribité na priečnom ramene, ktoré však povolilo a preto toto tretie rameno nie je vodorovné, ale šikmé. Okrem toho toto rameno odkazuje na kríž v tvare X a tým na smrť Andreja – apoštola východu.

Koptský – pripomína človeka s rozpätými rukami. Má tvar písmena t a na vrchu je oval v tvare kruhu, alebo kvapky, pričom ramená smerom k tomuto ovalu sa zužujú. V dobe faraónov bol symbolom života a nesmrteľnosti. Po jeho prijatí kresťanstvom sa stal znakom životodarnej sily Krista; sprítomňuje Krista, ktorý objíma celý svet; je symbolom osláveného Krista, nesmrteľnosti a posmrtnej blaženosti. Okrem toho je jeho nositeľovi prisudzovaná ochrana pred chorobami, démonmi a temnými silami.

Tau – má tvar písmena t a semitský pôvod, odkiaľ prenikol do ďalších jazykov. Ako prvé písmeno Tóry symbolizuje plnosť zákona, ktorý prináša spásu. V numerológií je symbolom sv. Trojice. Prináša posolstvo, podľa ktorého sa spása dotýka všetkých národov. Je symbolom lásky ku krížu, milosrdenstva, nasledovania Krista, obrátenia a služby chorým a trpiacim. Podľa proroctiev, ľudia ktorí nosia tento znak vo svojom srdci, dosiahnu spásu. Tento symbol používala hospitálska rehoľa sv. Antona Pustovníka, rytieri rádu Tau, dnes je však predovšetkým znakom nasledovníkov odkazu sv. Františka.

Vidlicový – má tvar písmena Y a používal sa na ukrižovanie tých najväčších zločincov. Odkazuje na strom života.

Strom života – znázorňuje sa ako vidlicovo rozvetvený kmeň stromu, ktorý vyháňa listy aj kvety. Je symbolom životodarnej sily, znovuzrodenia, víťazstva nad smrťou a počiatku nového života.

Andrejský – v snahe zväčšiť utrpenie apoštola Andreja, bol ukrižovaný na kríž, ktorý bol postavený na šikmo a mal tak tvar písmena X. Nachádza sa na námornej vlajke ruskej flotily, ale aj na Škótskej vlajke. Symbolizuje ukrižovanie apoštola Andreja.

Monogram Krista – od okamihu, kedy tento znak priviedol cisára Konštantína k víťazstvu (potom ako poslúchol zjavenie a jeho armáda bojovala pod monogramom), sa stal znakom kresťanov. Monogram tvorí skratka Kristovho mena, či už ide o grécke XP/IX (labarum), alebo latinské IHS. Používa sa viacero variácií. Ak je s monogramom znázornené prvé a posledné písmeno gréckej abecedy, je znakom božskej prirodzenosti a kráľovskej dôstojnosti Krista. Keď je na monograme mesiac a slnko, odkazuje na ukrižovanie. Ak je znázornení v kruhu, je znakom triumfálneho víťazstva nad smrťou. Používali ho ako symbol dominikáni, v súčasnosti je znakom jezuitov.

Dnes poznáme približne 500 verzií kríža. Jednotlivé jeho podoby sa navzájom nevylučujú, ale dopĺňajú. Každá podoba kríža kladie dôraz na niektoré z tajomstiev a posolstiev kríža. Mali by sme si pestovať cit a vnímavosť pre to, ktorí kríž a na akom mieste je vhodný. Napríklad kríž s trpiacim Kristom sa ukazuje ako nevhodný pre školy, kým v nemocnici, môže pomáhať pacientom, aby sa necítili sami vo svojej bolesti.


Kríž nás vedie k prekonávaniu samých seba, na cestu k dokonalosti, učí nás pravej láske, pomáha nám dozrievať a čerpať silu z Božej lásky. Hoci utrpenie, bolesť a smrť patria k životu, nie je Božím zámerom, aby sme im zasvätili svoj život. Kristus nám skrze utrpenie a smrť otvoril bránu do neba. Prijať kríž preto znamená oprieť svoj život o Božiu lásku, z neho čerpať silu, zodpovedne si plniť povinnosti a naplno si vychutnávať život. Každý zo znakov kríža, nám môže pomôcť prekonať niektoré prekážky, alebo prejsť istú etapu nášho života, na konci ktorej sa zjednotíme s Bohom. Hlavným posolstvom kríža je Božia láska k človeku, láska ktorá si nekladie podmienky, pozýva k osobnému vzťahu, oslobodila človeka a očakáva jeho slobodné áno...

prebrané z internetu - autor Tomáš Hupka